Za všetko môžu naše emócie, ktoré nami lomcujú a platí to nielen pre ženy.
Každý z nás má nejakú „svoju“ základnú emóciu, tú, ktorá mu je vlastná.
Ezoterik by povedal, že každý nejako vibrujeme. A tak ako vieme prijímač naladiť na frekvenciu obľúbenej stanice, tak sa aj my sami vieme naladiť na emóciu druhej osoby. Teda lepšie povedané – niekto vie, niekto nevie. Alebo niekto povie, že on sa vie naladiť vždy, ale len na určitých ľudí, iný zasa že sa naladí na každého, ale len na určitý čas.
Čiže z môjho pohľadu nevie, pretože to nemá pod kontrolou a nie je to stabilné. Možno so mnou budete súhlasiť, že schopnosť vedieť vycítiť alebo „vidieť“ emóciu toho, s kým sa rozprávame (a nedajbože s ním musíme aj niečo vyjednať) je pre život kľúčová. Napríklad pre takého obchodníka alebo vedúceho pracovníka. Ak sa obchodník nevie vcítiť do kože potenciálneho kupujúceho, alebo šéf vo firme vystupuje ako „big boss“ bez ohľadu na okolnosti, tak to nikdy nedopadne dobre.
Niektorí z nás majú iný problém.
Síce si vedia perfektne „prečítať“ toho druhého, s kým sa majú tú česť sa pozhovárať či pobudnúť nejaký čas v spoločnom priestore, ale už nevedia, ako majú reagovať na určitú emóciu, v ktorej sa ten človek práve nachádza. Nestačí byť dobrý, milý a ústretový, keď oproti vám sedí nahnevaná fúria (v podobe zákazníčky, či vlastnej manželky). V podstate sa ani nedá ostať v dobrej nálade, keď vás niekto permanentne dáva dole. Ak ste to niekedy skúsili, tak mi iste dáte za pravdu, že slušnosť zoči-voči hulvátstvu nemá šancu. Jednoducho ten hulvát s prehľadom prevalcuje „slušňáka“, čo sa mu snaží logicky, rozumnými argumentmi vysvetliť svoju pravdu.
Alebo ste sa ocitli v inej situácii – keď vás označili za kaziča dobrej nálady, lebo ste sa akosi nevedeli dostať na veselú vlnu, ktorá práve vládla na pracovisku (a nebolo to o alkohole). Možno ste práve prežívali spomínaný „deň blbec“, alebo ste predtým skutočne zažili niečo, čo vám bránilo pridať sa k všeobecnej veselosti.
Problémom nie je ani tak fakt, že človek práve prežíva tú či onú emóciu, problémom je, keď sa v nejakej emócii zasekne a reaguje totálne neprimerane danej situácii.
A nielen to. Niekedy človek prežije takú vypätú, nepríjemnú či inak obtiažnu situáciu, že čosi v jeho vnútri sa zopne a on si povie: toto už nikdy viac nechcem zažiť. A doslova si zakáže emóciu, ktorá sa s tým spája, aby si tú situáciu už nikdy a nijako nepripomínal. Táto konkrétna emócia je potom pre neho taká nepríjemná, že aj keď ju už on sám nezažíva (veď si ju zakázal) , hneď ako ju zbadá u iného, vyvolá to v ňom nesprávnu reakciu. Začne toho človeka znevažovať, okrikovať, alebo sa ho stráni, podľa toho, v akom postavení voči nemu je, čo si k nemu môže či nemôže dovoliť. Skrátka a dobre, určité emócie nezvládame a ani si to neuvedomujeme. Prípadne ak si to uvedomíme, je nám z toho akurát tak nanič, lebo až vtedy nám dôjde, koľko situácií a vzťahov sme svojou nesprávnou reakciou pokazili.
Dá sa z toho von? Veru dá, neboli by sme školou, keby sme to ľudí nevedeli naučiť. Treba len nabrať odvahu a prísť na Drill emócií, kde sa 3 dni budeme ponárať do hĺbok svoje duše, do svojich spomienok a predovšetkým do emócií všetkých druhov – do tých dobrých, aj tých zlých. Možno to nie je prechádzka ružovou záhradou, lebo emočné naladenie tak trochu súvisí s povahou, o ktorej si mnohí myslia, že je vrodená, nemenná. Nie je to celkom tak.
Nesľubujem, že zo zachmúreného introverta spravíme usmievavé slniečko alebo že zo zaspatého „salámistu“ vykrešeme nadšeného aktivistu, ale isté posuny sa dajú urobiť. Napríklad výhrou je už len to, keď si človek uvedomí, ktoré presne sú tie emócie, čo mu robia problém. Niekedy si vie dokonca spomenúť aj na tú prvú situáciu, kedy sa to „zaplo“. Nie vždy sa to podarí, ale ak k tomu dôjde, tak má vyhraté, lebo tá emócia zrazu prestane byť strašiakom. A človek je hneď o niečo slobodnejší vo svojom vyjadrovaní aj konaní. A to stojí za námahu, no nie?
Autor článku: Katarína Pavlíková
