Nový nadšený pracovník
A na začiatku to zvyčajne tak je. Nový pracovník s nadšením pomáha kolegovi, prichádza s nápadmi a návrhmi, sám bez donútenia si poupratuje kanceláriu či dielňu a ak je to potrebné, ochotne zostane aj hodinku po práci a príde v sobotu na mimoriadnu brigádu. Usmieva sa na kolegov, teší sa na firemné školenia a z domu pravidelne nosí upečené koláče alebo práve zaúdenú slaninku. Jednoducho, idylka.
Prejde pár týždňov či mesiacov a situácia sa môže dramaticky zmeniť. Žiara v očiach nejako potemnie. Náš nováčik je už po ukončení skúšobnej doby, takže teraz už nikdy nemá na nič čas, na kolegov vrčí, príkazy šéfa ohundre alebo jednoducho ignoruje, a ak vidí na zemi spadnuté náradie, tak ho prekročí a kopne do neho namiesto toho, aby ho dal na miesto. Jeho chuť dobrovoľne pracovať je takmer nulová a ak na neho nezatlačíte a všetko po ňom trikrát neskontrolujete, neurobí nič poriadne. A čo je najhoršie, bez prítomnosti šéfa podáva veľmi slabučké výkony, často poza chrbát ohovára, rozpráva o odchode, sťažuje sa na výplatu a celkovo vytvára zlú atmosféru, v ktorej je ťažko pracovať. Takže nielen on, ale aj jeho okolie začne podávať nízke výkony. A niekedy nám už nezostáva nič iné, iba porozmýšľať, ako takéhoto človeka rýchlo prepustiť.
Prečo nastala tá zmena? Kde sa podela jeho ochota pracovať a pomáhať iným?
Je to veľmi zaujímavé. Ak by som odhalil a odstránil pravú príčinu tejto zmeny, tak by sa možno nezopakovala u nových ľudí. Veď tá najcennejšia vec, ktorú nám priniesli noví pracovníci, je ich ochota pracovať pre nás. A slovo „ochota“ znamená to, že pracujú dobrovoľne, teda že prácu chcú sami od seba urobiť a že dokonca pracujú s radosťou! A to je už náročné, presnejšie nemožné dosiahnuť nejakými špeciálnymi smernicami a už vôbec nie príkazmi. Viete si predstaviť, že niekto sa na váš príkaz začne tešiť zo svojej práce? Viete si predstaviť, že niekto na váš príkaz príde „dobrovoľne“ do práce aj v sobotu? Slovo príkaz a dobrovoľnosť sú úplne v protiklade. Jedine, že by sme mali iba ľudí, ktorí plnia naše príkazy uvedomelo a bez výhrad, úplne dobrovoľne.
Pokiaľ sa okolo nás deje niečo dobré alebo zlé, máme sa dívať hlavne sami na seba, ako na hlavnú príčinu toho, čo sa stalo. Ale to ešte neznamená, že pracovník samotný, náš podriadený, za nič nemôže. Samozrejme, že môže! Veď do práce nastúpil dobrovoľne a nikto ho nenútil podpísať pracovnú zmluvu a nastúpiť na post. On mal isté úvahy o sebe a svojom prístupe k práci už pri nástupe a mal aj nejaké dôvody, prečo k vám prišiel robiť. A tak, ako bol jeho postoj na začiatku správny a pre firmu hodnotný, presne tak sa on sám časom rozhodol svoj postoj zmeniť a rozhodol sa, že už nebude až tak veľmi snaživý a milý, ako bol doteraz.
Hlavnou príčinou zmeny bolo jeho rozhodnutie nepracovať viac naplno. Ak sa rozprávame o motivácii človeka, hovoríme o jeho vnútornom, vlastnom, dobrovoľne prijatom rozhodnutí, prečo a s akým prístupom sa bude snažiť plniť svoje úlohy. Človek má svoje príčiny, prečo u nás pracuje a často ich ani presne nepoznáme. A tieto dôvody sa môžu časom meniť.
Niekto k nám príde robiť iba preto, lebo má za cieľ našporiť si na nové auto a kým ho nemá, pracuje ako drak. Ale vo chvíli, keď si naň už zarobil, vypína sa jeho hnací impulz a pracovník sám prepína svoj výkon a ochotu na štvrtinový plyn. Druhý človek má za cieľ stať sa vedúcim oddelenia a pracuje naplno iba dovtedy, kým ho nevymenujete. A keď sa už stane vedúcim, môže sa prestať snažiť, zlepšovať a pracovať na sebe. Ďalší človek sa snaží iba potiaľ, pokiaľ nezíska vlastnú stoličku v kancelárii.
A sú aj takí ľudia, ktorí k nám prišli preto, že chceli niečo dosiahnuť.
Chcú byť najlepší obchodníci, konštruktéri, chcú sa stať programátorskou hviezdou alebo byť súčasťou významného projektu v zahraničí. Ale keď to už dosiahli, ich snaha ísť vpred prudko utíchla.
A ako to už býva, ak človek nepoužíva svoju silu na cestu vpred, tak sa vydá na cestu vzad. Ľudia stále niečo tvoria, vymýšľajú a skúšajú, stále chcú niečo dosiahnuť. Ale päť minút potom, čo dosiahli svoj vytúžený cieľ, už nemajú čo dosahovať. Ale stále sú plní sily! Čo potom urobia? Celú svoju energiu, ktorú majú k dispozícii, otočia na ničenie a deštrukciu toho, čo doteraz vytvárali. Ak človek vidí pred sebou pracovný cieľ, veľmi silno ho to motivuje ísť vpred. Ale ak dosiahnutý cieľ rýchlo nenahradí novým, vyšším cieľom, chvíle oslavy sa zmenia na veľký životný problém.
Jednou z hlavných príčin demotivácie ľudí je strata možnosti dosahovať nové ciele v práci alebo nezáujem človeka niečo nové dosiahnuť. Takíto ľudia si potom hovoria vyhorení pracovníci, chodia po firme ako bez duše, stále sa cítia unavení a ak tento stav trvá dlho, môžu z neho aj ochorieť.
Riešenie? Dobrý šéf nikdy nesmie dovoliť, aby sa po jeho firme potulovali ľudia, ktorí nemajú pridelený jasný a dosiahnuteľný cieľ.
Ak starý cieľ dosiahli, musí ich za to pochváliť, odmeniť a potom im musí stanoviť nový. To je veľmi dobrá motivácia, ktorá zvyšuje chuť ľudí do práce, sústreďuje ich pozornosť na riešenie tých správnych úloh a nedovolí im zaoberať sa malichernosťami, hlúposťami, neumožní im vyplytvať svoju drahocennú pozornosť na zádrapky, spory a hádky medzi personálom. Prideľte každému jeho konkrétny cieľ, pomáhajte mu s jeho splnením, kontrolujte jeho dosiahnutie a ľudia nikdy nestratia motiváciu pre vás pracovať.
